Mám 65 rokov a nemôžem vystáť, keď niekto príde ku mne domov.
Mnohí ma môžu odsúdiť, ale je mi jedno, čo si o mne pomyslia. Nemyslite si, že nenávidím ľudí alebo svojich priateľov – vôbec nie. Jednoducho nemôžem zniesť, keď niekto prekročí prah môjho domu. Stretnúť sa môžeme kdekoľvek – v parku, na ulici, u niekoho iného, ale rozhodne nie u mňa. Som unavená, a bodka.
Nedávno som oslávila 65 rokov a odvtedy sa všetko zmenilo. Ešte pred pár rokmi som bola ochotná otvoriť dvere svojho domu v malom mestečku pri Žiline pre každého. Teraz ma však už len samotná myšlienka na hostí rozčúli a vyvolá vo mne úzkosť. Po poslednej návšteve som dva dni umývala byt, akoby po búrke. Predtým som celý deň stála pri sporáku a varila hory jedla, a potom ďalšie dva dni upratovala neporiadok a zmätok. Načo mi to je? Už nechcem míňať svoj život na niečo také.
Keď si spomeniem, aké to bolo predtým, zviera mi to srdce od únavy. Týždeň pred príchodom hostí som začínala s generálnym upratovaním: umývala som okná, drhla podlahy, čistila každý kút. Potom som lámala hlavu nad tým, čo dám na stôl, aby som všetkých potešila. A tie ťažké tašky z obchodu! Vláčila som ich na štvrté poschodie, fučala a preklínala celý svet. A potom prídu hostia – a začína sa to. Každého obsluž, sleduj, aby taniere neboli prázdne, aby všetkého bolo dosť a všetko sa lesklo. Doniesť, odniesť, podať, upratať – ste zároveň kuchárka, čašníčka, umývačka riadov a upratovačka. Nohy bolia, chrbát bolí, a ani nemôžete pokojne sedieť a porozprávať sa, lebo stále niekto niečo potrebuje.
A prečo? Aby som potom padla bez síl, hľadiac na spúšť v kuchyni? Stačí, mám toho dosť. Prečo by som sa mala sama trápiť, keď sú ľudia, ktorí za peniaze urobia všetko lepšie a rýchlejšie? Teraz sú všetky oslavy, stretnutia, posedenia – len v kaviarňach alebo reštauráciách. Je to lacnejšie, jednoduchšie a nevysáva to dušu. Po večeri nemusíte nič umývať, upratovať, vynášať – jednoducho idete domov, ľahnete si do postele a spíte s čistým svedomím.
Som teraz za to, aby sme žili aktívne a nevysedávali medzi štyrmi stenami. Doma trávime už aj tak príliš veľa času a stretnúť sa s priateľmi niekde vonku – to je vzácnosť, takmer luxus. Každý má prácu, povinnosti, starosti – kto si nájde hodinu, aby si len tak posedel? Pochopila som, že celý život som pracovala ako divá – na rodinu, na deti, na ostatných. A teraz chcem pre seba, pre svoj pokoj.
Mám nový zvyk: počas obednej pauzy zavolám kamarátke Nine a vyrazíme do kaviarne neďaleko, kde podávajú také dezerty, že si človek oblizuje prsty. Prečo som to nerobila skôr? Sama sebe sa čudujem – koľko rokov som stratila, keď som sa zaväzovala domácimi povinnosťami!
Myslím, že každá žena ma pochopí. Akonáhle sa len spomenie prijatie hostí doma, hlava sa začne rozpadávať od myšlienok: čo variť, ako upratať, čím prekvapiť? To nie je potešenie, ale trest. Samozrejme, ak kamarátka zájde na päť minút, nevyženiem ju – ponúknem čaj, porozprávame sa. Ale je lepšie dohodnúť sa dopredu a stretnúť sa v útulnej kaviarni. To sa stalo mojím útočiskom, mojím malým šťastím.
Všetkým ženám poviem jedno: nebojte sa, že v reštaurácii miniete kopu peňazí. Doma miniete viac – a nielen eur, ale aj nervov a zdravia. Spočítala som to: na potraviny, na upratovanie, na čas, ktorý sa stráca do neznáma – vyjde to drahšie ako účet v kaviarni. A hlavne, zachováte seba. V 65 rokoch som konečne pochopila, že život nie je len povinnosť voči iným, ale aj právo na odpočinok, na ľahkosť, na slobodu od cudzích tanierov a očakávaní. A ja už nemienim otvárať svoje dvere pre tých, ktorí chcú zmeniť môj domov na bojisko za čistotu a poriadok. Stačilo mi…
