Už 35 rokov som bol predsedom posudkovej komisie pre invaliditu v Trenčíne a nekompromisne som odoberal invaliditu tým, ktorí podľa mňa mohli ešte pracovať. Bol som hrdý na to, že šetrím štátne peniaze. Ale keď môjho manžela Dušana skolil mŕtvica a moji kolegovia mu s úsmevom odmietli predpísať plienky so slovami veď ešte hýbe rukou!, pochopil som, že celý život som bol strážnym psom systému, ktorý pohŕda starobou a slabosťou.
Na Slovensku invaliditu nikto len tak nedostane treba si ju krvopotne vybojovať a dokázať, že človek je takmer na hranici života. Ja som bola tou stenou, na ktorej sa všetky tie nádeje lámali.
Volám sa Miroslav Švec. Mám šesťdesiatosem rokov. Do minulého roka som pôsobil ako predseda invaliditnej komisie v krajskom meste. Moja kancelária bola miestom, ktorým prešli tisícky ľudí: beznohí, nevidiaci, onkologickí pacienti, diabetici.
Mal som povesť železného chlapa. Poznal som všetky triky, všetky predstierané prípady. Hneď som spoznal tých, ktorí chceli invaliditu len kvôli zľavám na MHD alebo vyššiemu dôchodku.
Moja úloha bola jednoduchá, aj keď ju nikdy nikto nahlas nevyslovil: šetriť štátny rozpočet. Menej invalidov vyššie odmeny pre vedenie komisie.
Odobral som invaliditu aj ľuďom, ktorí nemali prsty na jednej ruke. Pozeral som im do očí a hovoril:
Máte predsa druhú ruku. Môžete byť vrátnik. Môžete zdvíhať telefón. Štát vás nemá povinnosť živiť. Druhú skupinu berieme, dostávate tretiu, pracovne schopnú. Ďalší!
Matkám detí s detskou mozgovou obrnou som odmietal schváliť kvalitné zahraničné vozíky, predpisoval som lacné slovenské alternatívy, v ktorých deti kričali od bolesti:
Také sú normy. Slovenská výroba nie je horšia. Treba vydržať.
Spal som v noci pokojne. Považoval som sa za štátneho úradníka, ktorý bráni verejné financie pred pijavicami. Mal som slušný plat, rešpekt šéfov, služobné auto a dom s upravenou záhradou.
Až kým neudrela pohroma priamo u nás doma.
Rana.
Môjmu Dušanovi bolo šesťdesiatdeväť. Bol silný, veselý muž, celý život pracoval ako technik v strojárňach. Plánovali sme ísť na dôchodok, kúpiť si chalupu v Kysuciach, užívať si vnúčatá.
Všetko sa skončilo v jedinej sekunde, počas slnečného júlového rána na záhrade. Masívna ischemická mŕtvica.
Do nemocnice som dobehol ako šialený. Lekár sa mi nevedel pozrieť do očí:
Pán Švec, vy ste zdravotník, viete, čo to znamená… Pravá strana úplne paralyzovaná. Hltací reflex v keli. Ťažká afázia. Prežije to, ale zostane doživotne odkázaný.
Po mesiaci som vzal Dušana domov. Z môjho silného, hrdého muža sa stal bezmocný pacient. Ležal na posteli, jedným okom pozeral do plafónu, zo stola mu tiekla slina.
A ten každodenný zúfalý kolotoč pozná každý, kto sa staral o ležiaceho pacienta. Každé dve hodiny otočiť, aby nevznikli preležaniny, meniť plienky, kŕmiť rozmixovanou polievkou z injekčnej striekačky. Za dva mesiace som schudol desať kíl, zruinoval si chrbát a zabudol, čo je to prespať viac ako tri hodiny.
Peniaze mizli rýchlo. Dušanov dôchodok padol na opatrovateľku, keď som musel ísť do práce, a na lieky. Potrebovali sme priznať prvú skupinu invalidity a individuálny plán rehabilitácie (IPR), aby štát preplatil aspoň plienky, špeciálny matrac a zdravotnícku polohovaciu posteľ.
Pripravil som všetky papiere a sám šiel na komisiu tentoraz nie ako predseda, ale ako obyčajný žiadateľ.
Komisii predsedala moja bývalá zástupkyňa, Martina. Žena, ktorú som sám učil byť tvrdou.
Do miestnosti som privezieol Dušana na starej požičanej invalidnej stoličke. Martina nás premerala očami ponad okuliare. Súciť v nich nebolo. Len ten známy chladný, vypočítavý pohľad, akým som kedysi pozeral na ľudí ja.
Poprosila Dušana, nech zdvihne ľavú zdravú ruku. Ledva-chabo ju podvihol.
No vidíte, pán Švec, živo prehodila Martina. To je zlepšenie. Ľavá strana funguje. Reflexy má.
Martina, veď sa nevie sám napiť ani najesť! povedal som potichu. Nehovorí! Aké zlepšenie? Potrebujeme prvú skupinu a špeciálny matrac, má už preležaniny!
Martina si povzdychla a nadhodila blahosklonný úsmev. Presne taký, aký som ja sám roky rozdával.
Pán Švec, poznáte predpisy. Prvú skupinu dávame iba pri totálnej, úplnej strate schopnosti obsluhy. Dušan si vie ľavou rukou aspoň lyžicu k ústam priblížiť. Čiastočná sebestačnosť zachovaná. Dávame druhú skupinu.
A s plienkami čo? roztriasol sa mi hlas. Potrebujem aspoň päť plienok denne. Na náš dôchodok to nekúpim!
Podľa predpisov patrí pri druhej skupine tri plienky denne. Matrac zatiaľ tiež nie. Bolo treba pacienta častejšie prekladať. Rozpočet nie je nafukovací, Miroslav. Veď ste ma to naučili vy sám. Ďalší!
Bumerang.
Vytlačil som Dušana na chodbu.
Na laviciach sedeli desaťtisíce ľudí. Dôchodcovia s barlami. Ženy bez vlasov po chemoterapii. Matky s deťmi na vozíčkoch. V dusnej, tmavej čakárni čakali celé hodiny, aby dokázali tým vypucovaným sestrám v bielych plášťoch, že ich to všetko bolí a že ešte chcú žiť.
Vtedy som si všetkých spomenul.
Videl som zrazu vojaka z Čiernej nad Tisou bez nohy, ktorému som nedal poukaz na dobrú nemeckú protézu, lebo ste už starý, aj s našou zvládnete aspoň po byte. Plakal v mojej kancelárii.
Spomínam na ženu s rakovinou prsníka v štvrtom štádiu, ktorej som dal druhú, pracovnú skupinu: môžete šiť doma, rakovina je dnes liečiteľná. Umrela o dva mesiace neskôr.
Pochopil som, že všetky tie roky som nešetril štátne peniaze. Bral som dôstojnosť starým ľuďom. Bol som súčiastkou stroja, čo robí chorých vinnými za vlastnú nemoc.
A teraz ten stroj žule mňa.
Sadol som si k Dušanovej posteli. Môj muž, môj silný Dušan, čo kedysi vedel zdvihnúť mňa, tam sedel so slinou na brade. Nemohol nič povedať. Ale jeho oko žilo a z neho vyšla tichá slza. Všetko chápal. Chápal, že ho hodili cez palubu. Že roky jeho práce a dane nie sú hodné ani jednej plienky navyše.
Prepáč mi, Dušanko, rozplakal som sa pri jeho kolenách v tej desivej chodbe. Prepáčte mi všetci. Bože, odpustite mi
Pokánie.
Na druhý deň som dal výpoveď. Vzdal som sa výsluhového dôchodku a odišiel v zlom.
Predal som auto, za tie peniaze som kúpil Dušanovi poriadnu posteľ a nemecký zdravotnícky matrac. Plienky platím zo svojho.
Ale spravil som ešte viac.
Teraz robím zadarmo. Stal som sa občianskym právnikom pre zdravotne postihnutých.
Chodím s chorými dôchodcami na komisie. Poznám ich papiere, triky aj všetky vyhlášky ministerstva zdravotníctva. Keď ďalšia železná lady skúša odmietnuť babičke po mŕtvici plienky, vyťahujem zo zákona paragrafy a vyhrážam sa prokuratúrou. Vybavujem vozíky, lieky, kúpeľné pobyty. Bojujem proti systému jeho vlastnými zbraňami.
Dušan už z postele nevstal. Lekári hovoria, že má pred sebou už len pár týždňov.
Ale vždy, keď sa mi podarí vybojovať prvú skupinu pre cudzieho imobilného deda, sadnem si domov k posteli a podám mu jeho teplú, nevládnu ruku.
Dnes sme niekoho zachránili, Dušan, poviem mu.
A zdá sa mi, že sa usmieva.
Žijeme v krutom svete, kde sa staroba a slabosť považuje za hanbu. Ale raz to príde na každého z nás. Žiadna funkcia, žiadne kontakty vás neochránia pred chorobou.
Ak dnes odopriete súcit slabému, zajtra nebuďte prekvapení, keď cez vás systém prejde bezcitne tiež.
A ja som sa naučil, že kde niet ľudskosti, niet ani skutočnej moci. Prosím, skôr než súdite, spomeňte si, aký krehký vie byť život.
