Ako by som ti mala povedať príbeh, ktorý sa udial v našej rodine a stále ma znepokojuje. Hlavnou postavou je moja sesternica Zuzka. Je to dobrá, pracovitá a obetavá duša, ktorá posledných 12 rokov každý deň po práci chodila k svojej starej mame, Alžbete Jozefovnej. Upratovala, nosila jej nákupy, umývala okná, leštila sporák, perie prala v rukách, počúvala jej sťažnosti a masírovala jej nohy, keď sa sťažovala na opuchy. A to všetko bez jedinej výčitky. Len preto, že práve táto stará mama ju vychovala, keď jej vlastná matka bola príliš zaneprázdnená mladším bratom a kariérou.
Zuzka vždy považovala Alžbetu Jozefovnu za svojho najbližšieho človeka. Práve stará mama ju naučila variť kapustnicu podľa rodinného receptu, vodila ju do divadla, keď matka nestíhala, pomáhala s úlohami a vždy našla slová útuchy, keď ju v škole šikanovali. Zuzka vyrastla, začala pracovať v banke, porodila syna, a stará mama stále bola jej oporou. Keď však Alžbeta Jozefovna začala slabnúť – tlak, únava, pamäť jej zlyhávala – Zuzka všetko prevzala na seba. Sama. Bez žiadostí alebo príkazov. Ideš pozrieť elektrické hodiny? Zuzka. Lieky z lekárne? Zuzka. Inzulínová injekcia? Zuzka. Pritom Alžbeta Jozefovna mala dcéru – Zuzkinu matku. Mala vlastný byt, stabilnú prácu, avšak za tých 12 rokov ani raz nepriniesla teplú kapustnicu alebo aspo banku domáceho kompótu.
Nedávno Zuzka prišla o prácu. V banke robili redukcie, ako to už býva, bez varovania. Úspory sa rýchlo minuli a uvedomila si, že hypotéku nezíska. Vtedy sa prvýkrát v živote odhodlala na rozhovor, pri ktorom sa jej triasli ruky. V sobotu prišla ako obvykle, upratala, zavesila prádel, uvarila starej mame mätový čaj. Potom si sadla vedľa nej a pokojne, ako len vedela, povedala:
“Starenka, ty vieš, že na nič netrúfam. Ale možno by si mohla prepsať byt na mňa? Nie teraz, len… do budúcna. Veď vieš, ako ťa mám rada. Nechcem bývať v cudzích kútoch s dieťaťom. Som ti už ako vlastná…”
Odpoveď starej mamy bola chladná ako žiletka.
“Nie, Zuzka. Byt bude pre moju dcéru. Pre tvoju matku. Ako to má byť. A potom… nech robia, čo chcú.”
Zuzka nestihla nič povedať. Hrdlo sa jej stiahlo a v hlave začalo písať. Akoby všetky tie ročZuzka iba potichu vyšla von, zatím čo jej srdce pukalo ako sklo, ktoré už nikdy nebude celé.
